Ľúbostná poézia
Opustená
Načo si to srdce, načo si mi dal, Bože!
Keď nikomu v šírom svete ľúbiť sa nemôže?
Jakby ruže v poli nevidené spadali:
tak moje vädnúce krásy nik, nik nepochváli!
Sto žiaľov, bied tisíc dušu devy môž’ raniť:
a mňa, mňa tak opustenú nemá kto obrániť!
Kto číta tie slzy, čo v samote padajú?
Keď sa ústa požalovať nikomu nemajú!
Spievala by rada, na ústach mi hlas hynie:
lebo kto ma za tú pieseň ku srdcu privinie?
Žiadala by si smrť, ale načo hrob chváliť,
keď nad mojou mohylôčkou nemá kto požialiť!
Žaloba
Mať moja, mať moja drahá!
Hlávka moja bolí ma,
a neznáma kási vlaha
slzne mojma očima.
Vädne mladá duša moja,
stíska srdce tajný cit,
a dávne chvíle pokoja
nechcú, nechcú pri mne byť.
V hájku mojom kvet som brala,
plietla som malý veniec,
a tam, kde tá strmá skala,
stál poľovník-mládenec.
Vrané vlasy, biele čelo,
čierne oko, zrost jarý —
oko to ku mne letelo,
primrelo mi ku tvári.
V ruke jeho rúčka moja,
neviem, prečo, triasla sa;
duša moja nepokoja,
neviem, prečo, bála sa.
„Krása, ľúbosť a pamiatka“ —
reč jeho vždy tak znela,
ale čo to má byť, matka,
ja som nerozumela.
Vzal mi venčok nedovitý,
k mojej sklonil sa hlave,
a jak keď kvet vietor schytí,
zmizol v šumnej húšťave. —
Mať moja! čo ma ukojí?
Hlávka moja bolí ma:
ach, mládenec ten vždy stojí
pred mojima očima!
ZDROJ
Vraví oko tvoje
Zvon tichý k večeru zvoní
a noc padá z neba,
a po tom krásnom Pohroní
duch môj hľadá teba:
teba hľadá, družka moja,
a načo ťa hľadá?
Veď mu z mysle krása tvoja
nikdy nevypadá.
Ľúbil on devu dakedy,
slasť to bola krátka,
a zostal mu len tieň bledý
a žiaľna pamiatka.
Krásy tej devy povädli,
vernosť jej omdlela,
city mládenca ochladli
a ľúbosť umrela.
Tamtie city oplakané
zbila devy zrada:
nehaníš ho preto, však nie,
družka peknomladá?
Budúcnosť jeho skrytá je,
nie je on bez viny:
ale ty mu tvoríš raje
a blahé hodiny.
A nemôže dávať sľuby,
prísahy nedáva,
ale nakoľko ťa ľúbi,
zrak jeho rozpráva:
ty mlčíš, ty v srdci tajíš,
čo jemu drahô je,
ale čo vyznať sa hájiš:
vraví oko tvoje.
Zdroj: wikipedia.org