Poézia pre deti a mládež
Kĺzačka
Chlapci, na Hron,
na Hron stuhnutý!
Tavon, tavon!
Ľad je na siahu vydutý;
naň smelo, bárs dvesto,
zdrží celé mesto:
ale kto sa od družiny
na sto krokov vzdiali,
zhynie podľa svojej viny,
keď sa pod ním ľad prevalí.
Chlapci, na Hron!
Na Hron opútaný
volá nás mladosti zvon!
Od Hôľ strany
bystré, šumné vetry vejú,
nechajme chyžné záduchy:
chlap, kto sa zime protiví,
slabúch, kto za prsty dúcha!
Ale kto sa prechladí,
nech sa potom nevadí,
keď ho kašeľ schytí divý,
alebo mať vybúcha!
Pripni si, kto máš korčule,
ruku v ruke, sťa by gule!
sem-tam, krížom-krážom
po slovenskom Hrone našom,
ako strela,
by pozdĺž letela! —
Bystrá, smelá je mladosť
na ľadoch osudov:
ale kto sa obratne
neskrútne, nezastaví,
zľakne sa a ostatne
dol’ sa skrochmelí,
nos dokrvaví:
tomu sa, koľko len chcejú,
vysmejú
chlapci smelí. —
Kto vyskočí,
čo sa nepotočí? —
Kto na jednej nohe zastane,
čo nepadne? —
Na preteky k druhej strane!
Ten uvädne, prv než kvitol,
kto spôsobnosť mysle, citov,
zmyslov, údov
lenivosťou chudou
zakryje, zabije:
ale kto sa v nebezpečnej chvíli
v sile svojej nepomýli —
nech žije, nech žije! —
Sladko je lietať po hladkom ľade,
sladko žiť v klzkých radostiach,
ale nezabudni sa!
Múdry prelietne bezpečne všade,
surový v hlave, netrebný v kostiach
padne, raní sa.
Strašné má život prielupy,
kde je jama
pod nohama,
nehľadí hlúpy:
hup! zmizne sveta podobe —
Oj, žiaľ po šuhajci mladom,
že zhynul pod Hrona ľadom —
alebo vo sveta hrobe! —
No, domov, chlapci, druhovia!
Radosť sa nechce zostarať,
páni sme radostí, ale nie sluhovia,
už deň sa ide zatvárať!
Život má aj prísne strany,
práce a zábavy — dve mramorné brány. —
Ha, počujete mraku zvon?
K svätým myšlienkam volá on,
volá večnosť hlasom hromov:
domov, domov, domov, domov! —
Dobre sa maj, strieborný Hron!
Prázdniny a škola
Dobre mi je, dobre pri sladkej materi,
pri našej záhrade, pri chutnej večeri;
ale kamaráti, kamaráti moji!
ktovie, kde mi teraz daktorý z vás stojí.
Veselo mi bolo trošku si oddýchnuť,
rád som bol, keď škola mala už utíchnuť;
ach, ale dlhý čas, dlhočizná chvíľa!
Kedyže sa nám už začneš, škola milá?
Hry moje veselé, všeliake zábavy,
lopty, purgy, šarkan, bubny a zástavy;
ale ach! skoro sa šuhaj nazabáva,
keď mu nik o krásnom svete nerozpráva.
Otec môj, poďme už — rozkážte zapriahať! —
Do školy! do školy! Čím skorej dom nahať!
Tam ma už čakajú vrstovníci moji;
tu všetci nerovní, tam všetci sme svoji!
Obri a zakrpenci
Obrovia na vysokých vrchoch bydlo mali,
kde ich dvory a zámky vystavené stáli.
Tu raz dcéra obrova z vrchov dolu zišla
a medzi zakrpencov do doliny prišla;
zábavku si hľadala — vidí pluh a voly;
tie voly zdali sa jej čo mušky na poli.
Vzala ich i s roľníkom do svojej zástery
a na hrad niesla hore obrovskej materi.
Mať jej povie: „Čo to máš, moja dcérko milá?“
a dcéra: „Tieto hračky som si uchytila;“
a otec obor riekne: „Zanes to pospolu
všetko, čo si pobrala, v zástere tadolu;
lebo ak zakrpenci nepoorú zeme,
tak my obri tuhore od hladu skapeme.“
Malý Kristus
Veliká noc sa skončila
v slávnom Jeruzaleme,
ľudstva sa rozchádza sila
do svojej Svätej zeme:
len v zázračnom kostole
pri zlatom, obetnom stole
starejších stoja rady
a s nimi Kristus mladý.
Nebová rúška zastrela
nebeské údy jeho,
na útly krk pleť zletela
vlasu zlatožltého,
z čela mu svieti nevina,
z úst idú hlasy Bohsyna,
a divná múdrosť sedí
v otázke, v odpovedi.
Chlapec ten má dvanásť rokov,
v tridsiatom svet prechodí:
a Izraela prorokov
nečutý mráz prechodí,
tento kraj purpury mrví,
ten hnevne mraští obrvy,
tento úklady varí,
tamten myslí na čary.
Tu vkročí slávna mať jeho
a dieťa si zobjíma,
mohutnosť ľaku hrozného
materské ňadrá zdýma;
syn Máriu teší malý:
Čo ste ma inde hľadali?
Viete, že musí byť Syn,
kde je Otec Hospodin!
Dieťa bol on, náš vrstovník,
rastúci duchom, vekom;
on, ľudstva svätý milovník,
zmieril Boha s človekom:
zvrátil bludných duchov hrady,
rozsvietil pravdy lampady! —
Oj, často svet netuší,
čo z mladých svitne duší.
Zdroj: wikipedia.org