V slzách matička sedela,
často vzdychlo sa jej,
a malé, útle dievčatko
vraví mamke svojej:

„Čo kropíš tými slzami
moje žlté vlasy?
Či vari visia nad nami,
mamička, zlé časy?“

Pritisknúc k srdcu vrelému
mať púčok ružový,
a ústa k čielku bielemu,
dcérušku osloví:

„Otec tvoj nechce z hrobu vstať,
spod zelenej trávy:
a nevie, nevie tvoja mať,
čo svet z teba spraví!

Svet má zbroje, tys’ bez zbroja,
veľký svet, tys’ malá:
a nevie, nevie mať tvoja,
komu ťa chovala!“

A slza v očiach dievčatka
teší plač materi,
a potecha tečie sladká
z nevinných úst dcéry:

„Dobrí sa zlostných neboja,
čo by sa ich báli? —
Boh má zbroje, svet bez zbroja,
Boh veľký, svet malý!“

A dve ľúbosti objímu
nádeje svet nový;
pritiskne k srdcu vrelému
mať púčok ružový.

Všetko ma nechalo,
krčmár aj svet,
už samotnejšieho
na svete niet:
tak teda už aj ja
domov ťahám,
ale — vínko — teba
tu nenahám. —

Ha! čože sa tomu
svetu robí?
Čo to za opilé
sú podoby?
Kníše sa, váľa sa
všetko na ňom:
bodajže ťa, svete,
aj s ožranom! —

Čože ty tak sliepňaš,
mesiac z neba?
No tebe tiež viac ver’
už netreba:
oči máš zmútené,
líca bledé;
hľa, tak sa ožranom
takým vedie!

A tie hviezdy ako
si tancujú
a hlávky opilé
nadhadzujú;
vše sa jedna na zem
dol’ skrbáli:
tie sa tiež náramne
dostrebali!

Už aj tie oblaky
sa doťali,
že sa tak po nebi
rozváľali:
pocestným pokoja
už nedajú,
a mňa, že piť nechcem,
oblievajú!

A ten slávik, ten — vraj —
vodu pije:
horká jeho voda —
čo tam zhnije!
Od čohože spieva,
vyskakuje? —
Poznať mu, že rád tiež
poťahuje!

Steny, ožrané ste,
to viem sväte,
lebo sa už na mňa
opierate! —
Ešte aj tie skaly
v hlave majú,
keď nohy triezvemu
podkladajú! —

Opilé je nebo,
ožraný svet,
všetko dosúkané —
triezve nič niet! —
No, svet nešľachetný,
dobre sa maj! —
pred ním, krčma moja,
ty ma schovaj!